Kde žijú
Opeľovače sú vo všeobecnosti obyvatelia otvorenej, nelesnej krajiny. Vyhovujú im rôzne typy antropogénneho „kvetnatého bezlesia“ – či už sú to záhrady, ovocné sady, lúky alebo pasienky a pasienkové lesy. Opeľovačom vo všeobecnosti prospieva pestrá, mozaiková krajina.
Uprednostňujú vyššie položené a lesnatejšie oblasti, mnohé druhy sú však bežné aj v nížinách, ako napr. čmeľ zemný (Bombus terretstris) alebo čmeľ skalný (Bombus lapidarius) a niektoré druhy dokonca odlesnené nížiny uprednostňujú. Čmele sú pomerne náročné na množstvo nektáru, ktorý potrebujú ako „palivo“ na vykurovanie hniezda, ale vďaka veľkému domovskému okrsku (až 2 km) nie sú takí citliví na štruktúru krajiny, ako menšie druhy včiel. Pre čmele je skôr dôležitá dostatočná rozloha vhodného životného prostredia. Mnohé druhy čmeliakov môžeme pozorovať aj v blízkosti polí, v záhradách a parkoch.
Sú „mikroklimatický negatív“ čmeľov: najviac sa im darí v teplých a suchých oblastiach, globálne dosahujú najvyššiu diverzitu v krajinách mediteránneho typu, ako je napr. Stredomorie, južná Afrika alebo Kalifornia. Väčšina druhov samotárok zakladá hniezda na miestach s riedkou nezapojenou vegetáciou, kde je suchá teplá mikroklíma. Ich kolónie nachádzame popri oslnených poľných cestách, na pasienkoch ale prekvapivo aj v mestách, vojenských výcvikových priestoroch a pod. Veľká časť včiel hniezdi v mŕtvom dreve v chodbičkách po „drevokazných“ chrobákoch, podmienkou je, že drevo musí byť oslnené. Tieto včielky nachádzajú ideálne podmienky v pasienkových lesoch, na lesných okrajoch, v parkoch a záhradách.
Ako biologicky rozmanitá skupina organizmov prirodzene obýva rôzne typy prostredí, od nížin do hôr, od lesov a mokradí po suché teplé stráne. Nesmieme zabudnúť na to, že mnohé pestrice sú vynikajúci letci, viaceré druhy dokonca podnikajú sezónne migrácie podobne, ako vtáky a za život prekonajú tisíce kilometrov. Tieto pestrice môžeme pozorovať prakticky kdekoľvek, dokonca aj na otvorenom mori. Medzi takéto patrí napr. pestrica pruhovaná (Episyrphus balteatus) – jedna z našich najbežnejších pestríc. Pestrice môžeme pozorovať, ako sa vyhrievajú na lesných okrajoch, ale najčastejšie na kvetoch s ľahko dostupným nektárom, ako majú mrkvovité rastliny, cibuľoviny apod.
Výrazne uprednostňujú suché a teplé oblasti, smerom do hôr a na sever ich počet aj druhové bohatstvo klesajú. Snáď najväčšiu diverzitu hostia piesčité oblasti v nížinách, aké sa nachádzajú na Záhorí a v menšom rozsahu na Podunajsku a Východoslovenskej nížine. Nájdeme ich predovšetkým na suchých teplých lúkach a pasienkoch, vo vinohradoch, ťažobných jamách a pod. Mnohé druhy sa s obľubou slnia na holej pôde pozdĺž ciest.
